Čokoľvek robíš, rob rozumne a mysli na koniec.

Leden 2007

Ďakujem

29. ledna 2007 v 20:10 | Lucia Pipolyová |  Zbierky
Nikto vám presne nepovie, že keď sa to celé začalo, bol v tom planý rozmar osobnosti alebo len skutočná zúfalosť tela. Tie krivky čo mali ladne zvádzať oči opačného pohlavia, ktoré si neuvedomovalo zámernosť pohybov, sa teraz tuho zvierali vo vlastnej koži a beznádejne prosili o pomoc vyššie mocnosti.
Ale prečo?
Prečo by malo také krásne telo prosiť o pomoc?
Každý mu závidí. Všetky tie ľudské bytosti, čo sa narodili v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, teraz prechádzajú okolo neho a hádžu tam kvety, ale nikto nevyroní ani slzu.
Ľudská sebeckosť a závisť je omnoho silnejšia ako samotný človek. Ale predsa sa nájde jedna vnútorne ohromujúco založená osobnosť.
Keby boli všetci tí sebeckí aj dobrosrdeční, hamižní aj veľkorysí, rovnako ako aj kacíri a učenci takí obdivuhodní ako bytosť, čo posledná prišla uznať poklonu a úctu mladej žene, ktorá sa zvíjala vo vlastnom tele, to dievča mohlo už dávnejšie behať po kraji bez všelijakých strachov a obáv o svoje ja.
Ale pre jej šťastie a mnohých iných nešťastie, ten človek menom takým, ktoré nie je známe ani v najodľahnutejšej rozprávke, sa sklonil k jej telu aj napriek nevýhodám čo vychádzali z reumy mládenca a pohladil ju.
Nikdy nevidel také veľké oči v ktorých bola kedysi iskra, zavreté, ani pery plné a červené v tuhom zvieraní sa. To dievča odomklo bránu do jeho vnútra a tlak bol taký silný, že vytlačil na povrch kvapôčky slanej vody, ktoré sa teraz ukladali pri jej srdci. Dievča pomaly otváralo oči a roztiahlo svoje pery do úsmevu pre pána, ktorého meno ani nevedela.
Povedala len jedno slovo, ktoré sa ani nedalo vyjadriť slovom. A tak vykonala jeden skutok, ktorý hovoril za všetko a neznámy pán jej bol hádam viac vďačný ako ona jemu...

Nie je to až také zlé

25. ledna 2007 v 14:18 | Lucia Pipolyová |  Zbierky
Keď sa v tebe zastaví čas
máš pocit že si zalúbeny
ale zaľúbenosť to nie je
len hodinky sú zle nastavené
svet je ako veľký sen v ktorom treba dýchať
a niekedy ani netreba pretože ak ťa zaplaví voda emócií
a živly ťa pohltia svojou energiou
všetko sa mení
obrazy padajú zo stien
a v tvojom vnútri sa rozoznieva prášok na pranie
pokiaľ kabát visí na stene
na ktorej niesú klince určite to je durman
prečo žiť v ilúziach keď nemáš právo ani na levanduľové vreckovky
aj keď sa ti hmyz šplhá po dieťati nie je to až také zlé
zapisuješ si hlášky zo školy nato aby si mohol ukazovať stránky zo svojho života
ver mi že ani to nie je až také zlé

Bez mysle

25. ledna 2007 v 14:17 | Lucia Pipolyová |  Zbierky
-Hej!- kričím na neho
-Nevrieskaj po mne malá niesom pes- ozve sa z tmy
-Prepáč nevieš ako sa dostanem k životu?- ťuknem ho po pleci
-Čo??- pozrie na mňa žuvačkovým ksichtom
-Chcem vedieť ako sa dostanem k životu- milo sa ne neho usmejem
-Choď do ľava a potom skoč do neba pýtať licenciu na psychiatriu- začne sa rehotať
-Ďakujem- vlepím mu pusu na líčko a zmiznem
*Čo si to dievča myslí preboha?* motá sa mu v hlave
A ja sa mu potichu vkradnem do mysle a odpoviem *Vôbec nič zlatý môj*
Prudko sa obráti ale ako iste viete nikto tam nestojí

Stretnutie

25. ledna 2007 v 14:16 | Lucia Pipolyová |  Zbierky
Bežíš v daždi
rátaš minúty akoby ti išlo o život
slzy ti splývajú s kvapkami dažďa
v hlave máš celú zbierku myšlienok
zastavíš
a vtom ťa vytrhne z toho sveta
nie je tam
v zúfalstve kričíš a obzeráš sa všade kde sa dá
dávaš si štafetu smerom k okoloidúcim
nikto
prosíš kaluže vody a stromy o pomoc
aj keď vieš že oni ti nepomôžu
nemá to zmysel
tma v tebe ti kradne srdce
žalúdok ti zviera
presne tak ako v prvý deň keď si ju stretol
voda ti premáča aj ten najukrytejší kúsok tela
zhasla ti sviečka (máš pocit)
otvoríš oči v ktorých sa ti leskne beznádej
zbadáš ju
jej krivky tela zahalené do šiat
konečne máš v očiach nepremožiteľné štastie
a teraz ti ho už nikto nevezme

Čo ľudia chcú

21. ledna 2007 v 10:41 | Lucia Pipolyová |  Zbierky
Keď stromy zatekajú
v nás sa rozozvučí harmónia slnka
ktoré vychádza a zapadá stále keď to potrebujeme
rovnako ako hodiny ktoré tikajú ako ty chceš
prečo sa tu všetko deje ako ty chceš a zároveň to neznášaš?
keď sa na to opýtaš ľudí odpovedia ti že preto lebo tráva je zelená a nebo modré
jedna z vecí ktorú ty neovplyvníš
a preto sa o to ani nepokúšaj
lebo prehnaná múdrosť znáčí kríž nad hlavou
a tŕne v srdci
každý chce byť múdry aj ked to nejde
umelec ktorý v sebe drží naozajstnú múdrosť je hlupák
ten vie všetko a nemusí sa to zakladať na nejakých faktoch
lebo fantázia umelca je neobmedzená
a pláva životom ako mesiac v lese
hlúpych umelcov neuznávajú
ale o múdrych vedcoch rozprávajú báje
a v skutočnosti nevedia nič o živote
nepotrebujem vedieť prečo rastlina rastie
keď ich máme a chceme s nimi nažívať
ale ak niekto žije preto aby mohol tú rastlinu rozoberať a trhať na všmožné pokusy
je zbabelec

Dokonalosť

21. ledna 2007 v 10:41 | Lucia Pipolyová |  Zbierky
Počuješ zvuk vody ako steká po bránach domu
značí tvoju osobnosť
ktorá je vyberavá a prudká
pretože voda sa nešplhá po hocijakej stene
len po tej najoriginálnejšej
prečo máš originálnu stenu??
je to blbosť ktorou sa aj mraky rozletia
neskúšaj ich zastaviť
možno si jedinečný
ale tvoje medze prekračujú úzkosť z dobrovoľnosti
ktorá len tak behá svetom
skús sa zamyslieť nad egocentrickými ľudmi
prišiel si na niečo?
áno my to vieme už dávno
ale ruku ti nepodáme
zvládni to sám a budeš o ďalší krok bližšie k dokonalosti aj keď vieš že to nikam nevedie
lebo cesta dokonalosti je nekonečná a ani ty ju neprekonáš

Ľudia

21. ledna 2007 v 10:40 | Lucia Pipolyová |  Zbierky
Keď kráčaš ulicou
čo si myslíš o ľuďoch čo denne prechádzajú okolo teba?
berú ti sny a kradnú ilúzie
o ktorých si si myslel že sú jediné
každý chodí s tvojimi nápadmi
a ty ich za to nenávidíš
derieš sa pomedzi nich
a hľadáš vlastnú cestu
no stále niekto príde kto ťa obráti na opačný chodník
ráno si uvaríš kávu
aj tú ti niekto vypije
s dobrým pocitom
myslia si že sú dobrí
hej sú dobrí ako pasca na potkany
do ktorej sa chytá svinstvo
aj keď ti ráno budík zazvoní
nečakáš nič dobrého
rozlepíš oči
a vtom ťa vezme kosa
vymanila ťa spod skazy ľudstva
ale ty máš stále chuť vrátiť sa späť
prečo??

Hra

13. ledna 2007 v 14:49 | Lucia Pipolyová |  Zbierky
Život je ako javisko na ktorom musíš pevne stáť aj keď ti srdce krváca
neoplatí sa čakať na chvíľu kedy spadne opona
neži ako herec
ži ako človek ktorý pozná lásku
a nenechá si ju ukradnúť kvôli
hlúpim doskám na ktorých len hrá
slzy sú prirodzený jav
a nemusíš sa za nich hanbiť
a hlavne
nikdy neplač kvôli žene
pretože žena ktorá ťa naozaj ľúbi
ťa plakať nenechá
nemusíš sa báť že ťa vysmejú
lebo všetko čo urobíš zo srdca je správne

Zvláštne slová

12. ledna 2007 v 20:24 | Lucia Pipolyová |  Zbierky
*O čom sme sa bavili* pozrela som na kamoša ktorý stále niečo bľabotal a teraz na mňa vyjavene čumel.
*No či mi to nemôžeš napísať* vyhúkol na mňa.
*No jasné môžem* usmiala som sa a v duchu som stále nechápala, že čo chce.
*Ok zajtra mi to dones do školy*
*Dobre v pohode*
....................
....................
....................
Večer som si sadla nad ten otrasne biely papier a sledovala som muchu.Začala som písať:
Drahý Peter,
ak budeš stále niečo chcieť a veľa premýšlať nikdy nepochopíš pravý zmysel slova. Nemysli si, že keď mucha naozaj lieta je mucha. (v duchu som sa smiala nad bludmi čo píšem) V tom je celá pointa slov. Ak nechápeš prečo tá mucha je mucha nepochopíš ani čo ti chcem tým napísať.Preto veľa rozmýšľaj a nepozeraj sa na veci povrchne.Niekedy ti to môže veľmi ublížiť.
Lulu
...................
...................
...................
Na druhý deň som mu hodila papierik cez vyučovanie.
Otvoril ho a tváril sa, že to číta.
Pozrel na mňa zvláštne. Čo som aj mohla čakať.
Cez prestávku prišiel ku mne podal mi ruku a povedal
*gratulujem*
Ja som sa začala smiať a na druhý deň slová z toho listu hlásal na školskej prednáške o drogách.
Po čase za mnou prišiel kamarát a pýta sa ma:
*Ako ti mohlo niečo také napadnúť? Veď všetci sú tým nadšení.*
Ja som sa len usmiala zahasila cigu a vyhlásila:
*Človek je vtedy dobrý rečník, keď nevie o čom hovorí a povie to dobre.*

Osud

12. ledna 2007 v 20:20 | Lucia Pipolyová |  Zbierky
Možno tajne dúfaš že to nie je ilúzia
možno sa ti strácajú slová od úžasu
a možno o tom nie si ešte dostatočne presvedčený
či to nie je len vášnivé snenie
v ktorom sa ti slová dymu rozoznievajú
do všetkých kútov srdca
ten pocit je zvláštny
podobný mnohým iným a zároveń taký jedinečný
snívam spolu s tebou
aj keď občas naše myšlienky zablúdia do slepej uličky
z ktorej sa neviem dostať
ale ty ma zovrieš a keď už som schúlená ukážeš ďalšiu cestu
obracaš sa chrbtom ale ja ťa chcem vziať so sebou
chceš to aj ty a naše myšlienky opäť blúdia spolu
dám ti nežný bozk a dúfam že ma chytíš za ruku a povieš:
Poď ideme si osud písať spolu

Naivné

11. ledna 2007 v 18:57 | Lucia Pipolyová |  Zbierky
Plané poplachy
železná brána otvára svoje krídla
za ňou je tma a jeden hruškový strom
milujú sa pod ním dva páry
myslia si že splodia dieťa v temnote
naivní milenci

Veď raz ich to prejde
myslím si
až príde vietor
zaspia na dlhú dobu
........
........
........
nestalo sa tak
opäť som sa mýlila
........
........
........
Pomaly sa priblžujem k nim
chcem ich zrušiť
nastrašiť
ale aj tak nakoniec zabiť
vypadol mi zapaľovač a všetko sa to pokašľalo
vstali a utiekli
zapálim si cigu a myslím na ďalší naivný deň

Ujo s veľkým U

11. ledna 2007 v 18:56 | Lucia Pipolyová |  Zbierky
Jedna skriňa sa obíja o druhú
všetci utekajú a je to vtipné
pretože nič sa im nestalo
len ich navštívil nejaký smiešny ujo čo fúka vietor
-----------
-----------
-----------
Tma
ujo s veľkým U nás opustil
a tak mi s ním bolo dobre
vzal mi nepriateľov
aj priateľov ale v skutočnosti nikto nie je skutočný priateľ
všetko je kulisa
jediný priateľ je tvoja duša
tú ešte mám takže je všetko v poriadku

Myšlienky

11. ledna 2007 v 18:55 | Lucia Pipolyová |  Zbierky
Sklo sa roztreštilo na malé obrázky tlejúcého života
malé dievča kľačí nad smrťou
jej oči sa nezvyčajne lesknú bez iskry
bambusové výhonky sa jej vinú tvárou
zarezávajú sa do tepny v ktorej prúdi život
čím viac sú hlbšie tým viac sa dievča smeje
nebojí sa smrti
ale má strach pred pánom
ktorý odhalí jej myšlienky
vryje sa jej do zmyslov
bude cítiť to čo ona
od bolesti zabúda
smeje sa ešte viac
začne sa dusiť a pred očami sa jej zobrazí diabol
smiech sa čoraz viac vzďaľuje
čierny pán natiahne ruky....

a vtedy sa zobudí celá spotená zo sna

Kraj

11. ledna 2007 v 18:54 | Lucia Pipolyová |  Zbierky
Nevidíš cez červené ruže
ktoré akoby ťa volali do sveta krajov
veľká žeravá guľa ich rozpaľuje rovnako ako teba
zároveň koráliky spadajú do rieky
dúha ťa vezme do náručia
pozri sa tam
ukáže na temné údolie kde poletujú stratené duše
pomaly sa k tomu približuješ a srdce ti búši
vtom sa ocitneš v čírej vode a tešíš sa zo života
si šťastný

Výkrik

11. ledna 2007 v 18:53 | Lucia Pipolyová |  Zbierky
Tuhé objatie vyjadrované nežnými slovami
čierne slzy nezaplátajú bolesť
Obyčajný bozk pri ktorom sa knihy zatvárajú
pri poslednej kapitole lásky
je len na tebe či otvoríš aj ďalšiu knihu
či ju budeme spoločne písať
a obtrhané strany nás nezastavia
ani mohutný vták spätý so mnou
útočiaci na teba
ruky sa mi trasú
chcem otvoriť knihu
ale nie si si istý.

Koniec

6. ledna 2007 v 19:27 | Lucia Pipolyová |  Zbierky
Posledná noc
tvoje oči sa lesknú
tuhé objatie
puto je pevné
srdce padá do stratena
slzy sa valia s ním
a celá duša
upadáš do kómy
kómy v ktorej zabúdaš
z ktorej sa nechces prebrať
lebo tŕne máš vryté do tela
bolí to viac ako prázdno
ničota v ktorej si stratený
pretože tŕne sú odraz svetla
ktoré zahasila temnota
a prsteň ktorý bol znak lásky
spálil oheň dievčaťa
osoby ktorej nezáležalo na ničom
no zároveň na všetkom
zničila čistú dušu
takú krásnu a úprimnú
nenávidí sa
chcela by zalepiť črepiny skla
pretože on bol pre ňu všetko
no bola nerozvážna
nechala sa uniesť záplavou vzruchu
teraz to ľutuje
nedá sa to vrátiť
lúče slnka jej rozpaľujú tvár
bola krásna a je z nej troska
píše list
list ktorý hovorí za vsetko
čierny atrament do ktorého namáča brko
položí ho na papier a trasie sa jej ruka
ale sústredí sa
vie presne čo chce napísať
kým dohorí vosk troch sviec
dopíše
pretože prvá svieca značí minulosť
to krásne čo prežila
spomienky na detstvo
keď bolo všetko jednoduché bezstarostné
mala lásku ktorá bola pre ňu vsetko
nikdy na to nezabudne
má zapísanú prvú stranu
krásnym ozdobným písmom
a s jednou slzou na liste
otočila list a dohára druhá svieca
je to prítomnosť
kúsky srdca rozhádzané a zakopané pod zemou
kričia o pomoc
nikto ich nepočuje
pretože sú slabé
už nevládzu
sú bez sily nevládzu sa mykať
bolesť už slabne
utích a dostáva sa do stavu prázdna
vtedy sa jej písmo vyrovná a je presné
obráti posledný list a dohára posledná čierná svieca
symbolizuje budúcnosť
je krátka
pretože dievča na tretí list napíše len tri vety
Láska nebolí.
Láska je krásna a čistá.
Bolí iba hlúpa nerozvážnosť zaľúbených.
a vtedy dohorí svieca
z veľkých modrých očí
tečú krvavé slzy
je mŕtva
zabila ju láska
ktorá bola to najkrajšie čo mohla zažiť