Čokoľvek robíš, rob rozumne a mysli na koniec.

Ďakujem

29. ledna 2007 v 20:10 | Lucia Pipolyová |  Zbierky
Nikto vám presne nepovie, že keď sa to celé začalo, bol v tom planý rozmar osobnosti alebo len skutočná zúfalosť tela. Tie krivky čo mali ladne zvádzať oči opačného pohlavia, ktoré si neuvedomovalo zámernosť pohybov, sa teraz tuho zvierali vo vlastnej koži a beznádejne prosili o pomoc vyššie mocnosti.
Ale prečo?
Prečo by malo také krásne telo prosiť o pomoc?
Každý mu závidí. Všetky tie ľudské bytosti, čo sa narodili v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, teraz prechádzajú okolo neho a hádžu tam kvety, ale nikto nevyroní ani slzu.
Ľudská sebeckosť a závisť je omnoho silnejšia ako samotný človek. Ale predsa sa nájde jedna vnútorne ohromujúco založená osobnosť.
Keby boli všetci tí sebeckí aj dobrosrdeční, hamižní aj veľkorysí, rovnako ako aj kacíri a učenci takí obdivuhodní ako bytosť, čo posledná prišla uznať poklonu a úctu mladej žene, ktorá sa zvíjala vo vlastnom tele, to dievča mohlo už dávnejšie behať po kraji bez všelijakých strachov a obáv o svoje ja.
Ale pre jej šťastie a mnohých iných nešťastie, ten človek menom takým, ktoré nie je známe ani v najodľahnutejšej rozprávke, sa sklonil k jej telu aj napriek nevýhodám čo vychádzali z reumy mládenca a pohladil ju.
Nikdy nevidel také veľké oči v ktorých bola kedysi iskra, zavreté, ani pery plné a červené v tuhom zvieraní sa. To dievča odomklo bránu do jeho vnútra a tlak bol taký silný, že vytlačil na povrch kvapôčky slanej vody, ktoré sa teraz ukladali pri jej srdci. Dievča pomaly otváralo oči a roztiahlo svoje pery do úsmevu pre pána, ktorého meno ani nevedela.
Povedala len jedno slovo, ktoré sa ani nedalo vyjadriť slovom. A tak vykonala jeden skutok, ktorý hovoril za všetko a neznámy pán jej bol hádam viac vďačný ako ona jemu...
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.